S vydaním tohto článku som čakal dlhšie, než som pôvodne plánoval. Po návrate z High End Vienna 2026 som mal v hlave priveľa dojmov na rýchly report. Výstava takéhoto rozsahu človeka ľahko pohltí a prvý dojem nemusí byť vždy najlepší základ pre férový text.

Veľa článkov z high-end výstav sa drží bezpečného formátu: kto hral s čím, v ktorej miestnosti a aké produkty boli vystavené. Tomu rozumiem, pri takom množstve značiek je to praktické. Mne však pri Viedni viac dávalo zmysel napísať osobný komentár. Zaujímalo ma, čo vo mne zostalo po dvoch dňoch počúvania, kde prezentácia naozaj fungovala a kde sa veľké očakávania stretli alebo nestretli s hudobným zážitkom.

Zároveň je jasné, že pri takom rozsahu výstavy nie je možné spomenúť každú značku a ku každej pridať poctivý osobný názor. Mená v tomto článku preto netvoria kompletný zoznam toho, čo bolo vo Viedni zaujímavé. Sú to skôr momenty a prezentácie, ktoré mi zostali v pamäti.

Výstavný zvuk je pritom vždy trochu nebezpečný na hodnotenie. Človek počúva pár minút, často nie z ideálneho miesta a nie hudbu, ktorú by si vybral sám. Preto beriem tento článok ako hodnotenie prezentácií, nie ako definitívny verdikt nad značkami.

Viedeň ako nový začiatok

Po presune z Mníchova bola veľká otázka, či Viedeň zvládne výstavu tejto veľkosti. Z môjho pohľadu ju zvládla dobre. Austria Center Vienna bolo prehľadné, dalo sa pohybovať bez stresu a väčšinu času som nemal pocit nepríjemnej tlačenice.

To je pri takejto výstave dôležitejšie, než sa môže zdať. Po niekoľkých hodinách počúvania človek potrebuje aj priestor trochu vypnúť. Vo Viedni som mal stále pocit, že je kam ustúpiť, nadýchnuť sa a na chvíľu sa dostať mimo ruchu. Keď je človek unavený alebo zahltený množstvom zvuku a ľudí, takýto priestor veľmi pomáha.

Dva dni mi stačili len na základný prehľad. Pri takom množstve značiek sa človek musí rozhodovať, kam pôjde, kam sa vráti a čo vynechá. Ak by som chcel výstavu prejsť dôkladne, potreboval by som ešte aspoň jeden deň.

Prvé dni High Endu nie sú iba o počúvaní. Silno tam cítiť obchodnú rovinu. Výrobcovia sa stretávajú s distribútormi, dílermi, novinármi a partnermi. Ukazujú nové modely, rozprávajú o smerovaní značky a potvrdzujú svoju prítomnosť na trhu.

Aj z rozhovorov a celkovej spätnej väzby bolo cítiť, že značkám Viedeň ako nové miesto dávala zmysel. Nepôsobil som z toho, že by presun brali ako nutný kompromis. Skôr naopak: väčšina reakcií, ktoré som zachytil, bola pozitívna a Viedeň sa ukázala ako dobrý nový bod pre takúto výstavu.

Ťažké zbrane boli vonku

Vo Viedni bolo cítiť, že výrobcovia prvý ročník po presune z Mníchova nechceli podceniť. Mnohé značky prišli s tým najväčším alebo najdôležitejším, čo aktuálne majú. Nebola to výstava drobných aktualizácií, ale skôr ukážka sily.

Bowers & Wilkins ukázal novú generáciu 800 Series Diamond D5. JBL prišiel so Summit Everest a Summit K2. Arcam oslavoval výročie novou elektronikou, Cambridge Audio ukázal Evo 300 a Revox priniesol limitovanú edíciu Deep Purple. ELAC mal vo Viedni výročnú tému a Audio Group Denmark prišiel s top modelom. Podobných príkladov bolo viac a bolo jasné, že značky chceli byť viditeľné.

Veľa miestností pôsobilo veľmi seriózne už na prvý pohľad. Veľké reprosústavy, silné zosilňovače, drahé káble a celé zostavy, ktoré budili rešpekt ešte predtým, než začali hrať. Keď bola prezentácia pripravená dobre, dávalo to zmysel a výsledok vedel byť presvedčivý.

Nie vždy však množstvo techniky prinieslo aj väčší hudobný zážitok. Pri niektorých zostavách som mal pocit, že sa išlo príliš ďaleko v samotnej výzbroji, ale menej pozornosti zostalo na to podstatné: výber hudby, zladenie systému a jednoduchú čitateľnosť prezentácie. Keď človek vidí celý rad boxov a káblov, ale výsledok hrá iba priemerne alebo hudba ide z Tidalu bez jasného dôvodu pre takú zložitú zostavu, prirodzene sa pýta, kde sa tá pridaná hodnota stratila.

To neberiem ako útok na veľké systémy. Keď sa urobia dobre, vedia ukázať mierku, dynamiku a pokoj, ktorý menšie zostavy jednoducho nemajú. Lenže Viedeň mi viackrát pripomenula, že v high-ende sa pridaná technika musí prejaviť aj v zážitku. Inak začne pôsobiť skôr ako kulisa než ako súčasť hudby.

Hudba ako skrytý komponent prezentácie

Vo Viedni bolo veľmi dobre počuť, aký veľký vplyv má výber hudby. Niekedy som mal pocit, že prezentéri sa až príliš snažili vyhnúť klasickým audiofilským skladbám, ktoré sa na výstavách hrajú stále dokola. Chápem to. Aj návštevníci, aj samotní vystavovatelia už majú dosť niektorých obohraných demo nahrávok. Viackrát som zachytil poznámky o skladbách typu „Big Bad John“, ktoré sa stali symbolom výstavnej únavy.

Lenže odísť od typickej audiofilskej nahrávky nestačí. Náhrada musí mať emóciu, priestor alebo aspoň jasný dôvod, prečo ju v danej miestnosti hráte. Ak má byť výber menej očividný, stále by mal pomôcť systému niečo ukázať. Prince a „Purple Rain“ by vedeli priniesť emóciu. Pink Floyd, Roger Waters alebo podobne priestorovo vystavané nahrávky by zas vedeli ukázať mierku, hĺbku a atmosféru bez toho, aby prezentácia spadla do najopotrebovanejších výstavných klišé.

Podobne by som radšej počul napríklad Bruce Springsteen a „Streets of Philadelphia“ než skladbu, ktorá síce môže mať energiu, ale masteringovo systému skôr uškodí. S rešpektom k Red Hot Chili Peppers a ich hudbe, mnohé ich nahrávky nie sú práve materiál, na ktorom by high-end zostava ukázala tonalitu, priestor alebo jemnosť.

To isté platí pri dynamike. Ak miestnosť stojí na veľkom systéme a výkonovej rezerve, hudba by mu mala dať šancu ukázať, prečo tam tá výzbroj je. Beth Hart a „Leave the Light On“, alebo podobne silná skladba, by v takomto kontexte povedala o kontrole, energii a mierke viac než ľahký melodický jazz na zostave, ktorá vyzerá, že by zvládla rozhýbať steny.

Vinyl k high-endu patrí a jeho atmosféru mám rád. Ako výstavný zdroj však vie prezentáciu aj spomaliť. Výmena platní robí pauzy, medzi skladbami sa nedá rýchlo preskakovať a návštevník často trafí len náhodný úsek. Pri dobre pripravenej prezentácii to neprekáža. Pri slabšom výbere hudby sa však veľmi rýchlo stratí pozornosť miestnosti.

Veľké mená, veľké očakávania

Pri značkách ako Kharma, MBL, Gauder Akustik alebo Gryphon človek prirodzene očakáva určitú úroveň. Sú to výrobcovia s menom, históriou a cenami, ktoré samy nastavujú latku vysoko. Do takých miestností nevchádzate s nulovým očakávaním. Čakáte, že príde moment, ktorý vám pripomenie, prečo tieto značky patria tam, kde patria.

Pri Gryphone som to mal ešte osobnejšie. Je to značka, ktorá ma kedysi čiastočne motivovala rozmýšľať o komerčných high-end reprosústavách vážnejšie. Preto som sa do ich miestnosti vrátil viackrát. Naozaj som chcel, aby ma presvedčili.

Lenže prezentácia sa ku mne nedostala. Zvuk pôsobil tvrdšie, menej zaujímavo a hudobne ma nevťahoval. Veľkosť systému, množstvo techniky a váha celej zostavy boli zjavné, ale zážitok tomu nezodpovedal. Pri takýchto značkách to potom pôsobí ešte výraznejšie, pretože očakávanie je vysoké.

Nechcem z toho robiť rozsudok nad produktmi. Som presvedčený, že veľa z týchto značiek vie hrať výborne. Vo Viedni však ich prezentácie v mojom prípade nefungovali tak, ako som čakal. Možno chýbal čas na doladenie, možno nesadla zostava, možno výber hudby. Výsledok bol jednoducho slabší než meno na dverách.

Zaujímavý kontrast priniesol Focal s Naimom. Zostava, ktorá stála približne toľko, čo pri niektorých veľkých systémoch jeden kábel, pôsobila príjemne a zmysluplne. Nehovorím, že išlo o lepší produkt než šesťciferné high-end zostavy. Skôr to bola pripomienka, že dobrá prezentácia vie byť veľmi silná aj bez extrémnej cenovky.

A to je pre mňa dôležitý rozdiel. Výstava neukazuje len to, kto má drahší systém. Ukazuje aj to, kto ho vie v daný moment predviesť tak, aby človek zabudol na techniku a začal počúvať hudbu.

Keď prezentácia fungovala

Našťastie bolo vo Viedni dosť miestností, kde sa očakávania stretli s dobrým výsledkom. Magico, PMC, Stenheim a Avalon patrili medzi prezentácie, pri ktorých som mal pocit, že značka ukázala to, čo od nej človek čaká. Nebolo to len o veľkosti systému alebo cene. Dôležitejšie bolo, že zvuk pôsobil sústredene, priestor bol čitateľný a prezentácia dávala zmysel.

Takéto miestnosti sú na výstave dôležité. Po viacerých zastávkach, kde človek rieši, čo nesedí, je príjemné vojsť niekam, sadnúť si a jednoducho počúvať. Bez toho, aby človek musel v hlave ospravedlňovať značku, miestnosť, hudbu alebo techniku.

Veľmi príjemný dojem vo mne nechal aj Canton. Ich prezentácia bola otvorená, vzdušná a ľudsky veľmi príjemná. Ľudia v miestnosti boli priateľskí, komunikovali priamo a dokonca ponúkli, že zahrajú čokoľvek, čo by som chcel počuť. To vo Viedni určite nebol štandard.

Zvuk Cantonu by som nevnímal ako najvyšší high-end v zmysle absolútnej rafinovanosti, ale hral dobre a miestnosť mala príjemnú atmosféru. Niekedy takáto prezentácia zanechá lepší dojem než zostava, ktorá sa snaží ukázať všetko naraz a pritom stratí kontakt s poslucháčom.

Veľké systémy a staré princípy

Zaujímavý kontrast ponúkli veľké systémy postavené na staršej filozofii reprodukcie. Audeum Audio Museum prinieslo obrovský PA systém, ktorý bol skôr kusom histórie než modernou high-end kreáciou. Napriek tomu mal v sebe niečo veľmi presvedčivé. Priamy prejav, fyzickosť a energiu, ktorú človek pri veľkých systémoch prirodzene očakáva.

Podobná myšlienka sa dala cítiť aj pri JBL Summit Everest a limitovanom Klipschorn k 80. výročiu značky. Veľké americké značky, ktoré majú silnú prítomnosť aj v dostupnejšom hi-fi svete, prišli s produktmi, ktoré jasne ukázali, že veľká reprosústava má stále zmysel. Keď je technicky premyslená, dobre postavená a prezentácia funguje, výsledok vie doručiť mierku, tlak aj dynamiku bez toho, aby pôsobil iba ako drahá atrakcia.

Toto je podľa mňa dôležitý odkaz. Niektoré princípy v audiu nestarnú tak rýchlo, ako by sa mohlo zdať. Veľká plocha, vysoká účinnosť a schopnosť preniesť energiu do miestnosti majú stále svoje miesto. Keď sa to urobí dobre, funguje to.

Pri ESD Acoustic Super Dragon som mal zmiešanejší pocit. Ten systém sa nedal ignorovať. Obrovské rozmery, extrémna cena a silná prítomnosť na veľkých high-end výstavách z neho robia udalosť. Technicky je to určite pozoruhodný projekt a rozumiem, prečo tam musí byť.

Zvukovo ma však nevtiahol. Rešpektoval som veľkosť aj ambíciu, ale hudobne to pre mňa nebolo ono. Pri systéme tohto rozsahu človek čaká, že sa stane niečo výnimočné. Mne zostal skôr dojem technickej demonštrácie než zážitku, ku ktorému by som sa chcel vracať. Ak si požičiam vetu z filmu Whiplash: not quite my tempo.

Keď pomáha príbeh

Vienna Acoustics vo Viedni mala prirodzenú výhodu. Domáce meno, domáce mesto a výstava, ktorá sa po rokoch presunula práve sem. Človek do takej miestnosti vstupuje s očakávaním, že značka tento moment využije.

Vizuálne to fungovalo veľmi dobre. Miestnosť s farebným Beatles motívom na zadnej stene patrila medzi tie, ktoré si človek zapamätá. Mala charakter a nepôsobila ako anonymná výstavná izba. O to viac ma mrzelo, že zvukovo ma prezentácia veľmi nechytila. Pôsobila skôr obyčajne a bez momentu, ktorý by ma prinútil zostať dlhšie.

Možno zohral úlohu aj čas. Bol to úplný začiatok výstavy a v miestnosti ešte nebola energia, ktorú človek občas zažije neskôr, keď sa prezentácia rozbehne. Prezentéri pôsobili zaneprázdnene a kontakt s návštevníkmi bol minimálny. Pri značke, ktorá mala vo Viedni takú symbolickú pozíciu, som čakal viac.

Revox bol iný prípad. Limitovaná edícia Deep Purple okolo B77 MK III fungovala už tým, že mala jasný príbeh. Kotúčový magnetofón je produkt, ktorý človek nevníma iba ako techniku. Má v sebe históriu, fyzickosť a určitý rituál. Keď sa k tomu pridá Deep Purple, limitovaná séria a dobré vizuálne spracovanie, vznikne niečo, čo vie zaujať aj človeka, ktorý si podobný stroj nikdy nekúpi.

Toto je podľa mňa v high-ende dôležité. Nie každý produkt musí byť iba o parametroch alebo o tom, či je technologicky úplne najnovší. Niekedy stačí, že má silnú identitu a vie pripomenúť, prečo ľudia vôbec milujú audio techniku. Revox v tomto zmysle zafungoval veľmi dobre.

Značky, ktoré boli všade

Na výstave bolo zaujímavé sledovať aj to, ktoré reprosústavy sa objavovali vo viacerých miestnostiach. Wilson, Kroma a Peak Consult bolo vidieť na rôznych miestach, ale najviac ma prekvapil Marten. Mal som pocit, že Marten bol vo Viedni takmer všade.

To samo o sebe ešte neznamená, že išlo vždy o najlepšiu možnú zvukovú voľbu. Môže to byť dôvera v značku, ale rovnako aj výsledok dobrých obchodných vzťahov, dohôd medzi distribútormi alebo jednoducho silnej práce marketingového tímu. Osobne som nie vždy rozumel, prečo si prezentéri vybrali práve Marten ako partnera do zostavy.

Z pohľadu značky je však takáto prítomnosť veľmi silná. Byť na výstave vo vlastnej miestnosti je jedna vec. Objavovať sa aj v prezentáciách iných výrobcov je niečo iné. Návštevník si značku začne spájať s celou výstavou, nie iba s jedným konkrétnym priestorom.

Či to vždy prinieslo najlepší zvukový výsledok, je druhá otázka. Ako signál viditeľnosti a trhovej pozície to však fungovalo veľmi dobre.

Chesky Audio: mladá ambícia a realita trhu

Zaujímavým prípadom bol Chesky Audio. Lucca Chesky prišiel s 3D tlačenými reprosústavami a prezentoval ich s veľkou ambíciou. Mladá energia do audia patrí a je dobré vidieť, že sa o reproduktory stále zaujímajú aj ľudia mimo tradičného okruhu veľkých výrobcov.

Zároveň som mal pri tejto prezentácii trochu zmiešaný pocit. Meno Chesky v audio svete prirodzene nesie určitú váhu a priťahuje pozornosť. Aj keď ide o rovnaké meno, nie nevyhnutne o rovnaký svet ako známy nahrávací label, asociácia tam vznikne veľmi rýchlo. Pre mladú značku to môže pomôcť, ale zároveň to vytvára očakávania, ktoré nie je jednoduché naplniť.

3D tlač reprosústav je zaujímavá cesta. Môže priniesť tvary a riešenia, ktoré by pri klasickej výrobe boli náročnejšie. Samotná výrobná metóda však ešte nerobí produkt revolučným. V high-ende musí nakoniec rozhodnúť zvuk, spracovanie, konzistentnosť a schopnosť presvedčiť zákazníka, že nejde iba o pekný technický nápad.

Možno som bol pri tejto miestnosti citlivejší aj preto, že som kedysi mal podobne naivnú predstavu o tom, ako sa dá prísť na trh s komerčnou audio značkou. Človek si vie predstaviť produkt, dizajn, web, príbeh a nadšených zákazníkov, ale realita audio sveta je oveľa tvrdšia. Nestačí spraviť zaujímavú reprosústavu. Treba pochopiť distribúciu, dôveru, servis, marketing, výrobu, opakovateľnosť a hlavne to, ako pomaly sa v tomto segmente buduje meno.

Možno si tým musí prejsť aj on. Má osemnásť rokov a čas môže pracovať v jeho prospech. Byť Američan mu možno otvorí iné dvere, než by otvorilo mne v Európe. Americký trh je väčší, sebavedomejší a vie byť k mladému príbehu otvorenejší. Uvidí sa, či z toho vyrastie skutočná značka, alebo len zaujímavá epizóda.

Mne to vo Viedni pôsobilo skôr ako ambiciózny startup s DIY energiou než ako hotový high-end hráč. To nemusí byť problém. Každý výrobca niekde začína. Len by som bol opatrný s veľkými slovami o revolúcii. V audiu je rozdiel medzi zaujímavým prototypom a produktom, ktorý obstojí na trhu.

Tlak zdola

Na výstave boli aj značky ako Topping, SMSL, WiiM, FiiO, Eversolo a ďalší výrobcovia dostupnejšej elektroniky. V kontexte High Endu môžu pôsobiť ako zvláštny kontrast k šesťciferným systémom, ale ich prítomnosť dáva zmysel.

Treba povedať, že vizuálne ani emocionálne netvorili veľkú časť výstavy. Keď človek prechádza okolo veľkých reprosústav, drahých zosilňovačov a miestností postavených ako výkladná skriňa značky, malé streamery, prevodníky a kompaktné zosilňovače prirodzene nepritiahnu rovnaký typ pozornosti. Trhovo sú však veľmi dôležité.

Tieto značky už dnes berú seriózny podiel z audio trhu. Ponúkajú kompaktné produkty, dobré merania a cenu, ktorá je pre veľa ľudí omnoho realistickejšia než klasický high-end. Nie každý zákazník chce veľkú zostavu, nie každý potrebuje príbeh okolo značky a nie každý je ochotný zaplatiť za posledných pár percent, ktoré sa často ťažko vysvetľujú.

Pre high-end je to zdravý tlak. Drahšie produkty musia jasnejšie ukázať, čo navyše prinášajú. Nestačí povedať, že sú lepšie, exkluzívnejšie alebo postavené z drahších súčiastok. Musí to byť počuť, vidieť a cítiť v celej prezentácii.

Z tohto pohľadu bola prítomnosť dostupnejších značiek vo Viedni užitočná. Pripomínali, že audio trh sa nemení iba zhora, cez veľké vlajkové lode, ale aj zdola, cez produkty, ktoré si môže dovoliť podstatne viac ľudí.

Čo mi vo Viedni zostalo

High End Vienna 2026 na mňa pôsobil ako výstava, ktorá má zmysel. Bolo tam dosť energie, dosť noviniek a dosť ľudí z brandže na to, aby človek nemal pocit, že high-end audio stráca pôdu pod nohami. Skôr som mal pocit, že sa tento svet stále snaží nájsť rovnováhu medzi tradíciou, extrémom, dostupnejšou technikou a novým typom zákazníka.

Najviac mi však zostala v hlave samotná prezentácia zvuku. Nie produkty ako také, ale spôsob, akým ich značky ukázali. Niekde stačilo sadnúť si a hudba začala dávať zmysel. Inde bolo vidieť veľa techniky, veľa peňazí a veľa ambície, ale výsledok sa ku mne nedostal.

To je pre mňa asi najväčšia lekcia z Viedne. High-end sa nedá iba postaviť do miestnosti a zapnúť. Potrebuje prípravu, dobrý výber hudby, zmysluplné zladenie a prezentéra, ktorý chápe, že návštevník neprišiel obdivovať iba techniku. Prišiel zažiť moment, pri ktorom aspoň na chvíľu prestane riešiť značky, ceny a komponenty.

Také momenty vo Viedni boli. Nebolo ich možno toľko, koľko by som si pri takom množstve drahých systémov želal, ale boli tam. A kvôli nim má stále zmysel chodiť na podobné výstavy. Nie preto, aby si človek odniesol tabuľku víťazov, ale aby videl, kam sa audio posúva, čo funguje, čo ostáva iba dobre vyzerajúcou prezentáciou a kde sa za technikou ešte stále objaví hudba.