Obrodenie našej hudobnej miestnosti.

Svet okolo nás sa neustále mení a jeho dynamiku je niekedy veľmi ťažké podchytiť, nieto ešte pochopiť. A podobne napínavé boli aj udalosti posledných mesiacov minulého a začiatkom aktuálneho roka, ktoré sa odohrali v našej redakčnej hudobnej miestnosti. Niektoré mali svoj základ vo využití náhodnej a nepredvídanej možnosti, iné boli motivované zmenou v nárokoch a tak trochu aj osobného vkusu. Výsledkom všetkých týchto impulzov bola pomerne zásadná obmena jej technického vybavenia a ja verím, že okrem skutočného posunu v kvalite reprodukcie nám nové komponenty pomôžu aj pri skvalitnení práce s recenzovanými zariadeniami. A to by malo mať v konečnom dôsledku pozitívny prínos hlavne pre Vás, našich čitateľov. 

Teraz konkrétne. Moja enormná sympatia ku analógu, technike založenej na magickej žiari elektrónok, ale aj historickým legendárnym komponentom konečne dozrela do maximálne reálnej podoby. V rámci kombinácie sústav Klipsch Klipschorn AK-5 v spojení s výkonovým zosilňovačom Prima Luna EVO 400 síce ku zásadnej zmene nedošlo, čerešničkou, ktorá však výrazne zmenila výsledný zvukový priebeh náročných hornov, bola výmena firemných budiacich elektrónok za NOS (new old stock) Mullard ECC82. Nebolo ľahké zadovážiť tieto legendy v nedotknutom stave, anglická spoločnosť Langrex, ktorá sa práve na tieto typy elektrónok špecializuje, ich však za prijateľnú cenu dodala. Tieto konkrétne (žltý popis, Blackburn) sú audiofilnou legendou a pre svoj teplý, nesmierne muzikálny a v strednom pásme tekutý, bohato zamatový prejav sú mimoriadne obľúbené. Práve ich výnimočný charakter pomohol upokojiť niekedy na výškach priveľmi agilné Klipsch a dodať im ten správne naturálny priebeh s výnimočným zmyslom pre jemnú kresbu detailov v dôležitom strednom pásme.

Zásadnejšou zmenou prešla druhá časť zostavy, predtým tvorenej kombináciou reprosústav Avalon Acoustics Arcus a výkonového zosilňovača Ayre V5 x-e. Oba komponenty mi v mojej práci recenzenta, ale aj pri vychutnávaní obľúbených hudobných autorov poslúžili na maximum a som im za to veľmi vďačný. Časom sa však môj vkus, ale aj technické preferencie trochu posunuli a preto, ako sa hovorí, museli ísť o adresu ďalej. Dnes už robia radosť svojmu novému majiteľovi, mimochodom hudobníkovi z úspešnej slovenskej reggae kapely.

Vedel som ktorým smerom chcem pri novej technike ísť a mal som v tomto smere aj jasne stanovené preferencie. Prvou zásadou bolo použitie elektrónok, zatiaľ však nie s presnou konečnou voľbou konkrétneho komponentu. Tá druhá, ktorá sa týkala výberu reprosústav, však bola od začiatku úplne jasná.

Výber nového zosilňovača bol nakoniec tak trochu dielom náhody, kamarát išiel so svojou zostavou „vyššie“ (podstatne) a ponúkol svoje pôvodné elektrónkové zosilňovače za naozaj priateľskú cenu. Neváhal som ani sekundu! Legendárne výkonové monobloky Cary Audio CAD-211 Anniversary Edition (10 výročie od zavedenia výroby tohto modelu) netreba príliš predstavovať, každý pravoverný audiofil už o nich dozaista aspoň aké také slovo počul. So svojim výkonom 70 Watt v čistej triede A a následným až 150 Watt výkonom v triede AB si dokážu poradiť s naozaj veľkou škálou reprosústav a „vytlačiť“ z nich to skutočné pomyselné maximum. Splneniu tejto náročnej úlohy pomáha aj osadenie elektrónkami, na pozíciách budiacich pre výkonové 845 majú monobloky osadené triódy 300B od E.A.T., ktoré sú považované za absolútny TOP vo svojej kategórii. Bývalý majiteľ zosilňovačov je totiž skutočný znalec a vedel presne čo pri tomto „tuningu“ robí – a ja som mu za to veľmi vďačný! Pohľad na dve takmer 50 kilogramov vážiace monštrá je úchvatný, magické zelené oči indikujúce ich vybudenie má na mňa hypnotický vplyv a temné zahučanie, ktoré vydajú mohutné výkonové elektrónky po ich aktivácii je nesmierne vzrušujúce – asi ako keby sa prvý krát spúšťala atómová elektráreň. 

O konkrétnom type nových reprosústav som mal jasnú predstavu od návštevy High End Show v Mníchove v roku 2024, kedy som bol v jednoduchej miestnosti osadenej komponentami od E.A.R, Manley, Studer a Kuzma očarený a doslova zasiahnutý ako amorovým šípom reprosústavami Quad ESL 57. Táto anglická legenda vytvorená konštruktérom Petrom Walkerom uzrela svetlo sveta v roku 1957 a odvtedy je nekorunovaným kráľom vo svete elektrostatických reprosústav. Sú obľúbené a obdivované pre svoj živý, extrémne rýchly a sýty zvukový prejav s nesmierne nízkym skreslením a opäť bohato vykresleným stredným pásmom – ich mágia mi učarovala od prvého počutia. Nakoľko sa vyrábali celé desaťročia, bol veľmi dôležitý ich technický stav. Zvlášť citlivé mylarové fólie vyžadujú mimoriadne obozretný prístup ku ich správnemu mechanickému napnutiu a enormnú opatrnosť proti výkonovému preťaženiu. Nákup z druhej ruky je teda vždy podmienený dôkladnou kontrolou celého systému a podobne ako pri nákupe automobilu, aj ich kompletne vydokladovanou históriou. Tie naše prešli úplnou obnovou u nemeckej spoločnosti quad-musik, ktorá je nástupníckou spoločnosťou pôvodného anglického producenta aj so všetkými originálnymi technologickými postupmi a nástrojmi. 

Veľké, ako radiátor pôsobiace panely sú však vo svete audio atypické snáď úplne všetkým a ich užívateľ musí za ich dokonalý prejav zaplatiť naozaj vysokú cenu. Nemyslím však tú, ktorá sa vyčísluje hodnotou peňazí, v tomto smere je to ešte pomerne veselá pesnička. Problematické sú enormnými nárokmi na osadenie v rámci miestnosti, výšky počúvacej pozície, ich správneho sklonu, natočenia na poslucháča, správnym skombinovaním so zosilňovačom, kabelážou, ale aj enormnou vyberavosťou čo sa týka hudobných žánrov. O týchto témach sú na internetových fórach venovaných ESL 57 popísané celé romány. Aj napriek tomu som netušil, keď som ich prvý krát postavil v hudobnej miestnosti, aký bič som si na seba uplietol. Proces ich ladenia do plne uspokojujúcej reprodukcie zobral takmer tri mesiace intenzívneho nasadenia, s občasným prepadnutím do sklesnutosti a k výčitkám: „Čo som to urobil?!“ Vytrval som však a musím priznať, že odmenou je naozaj skvostný zvukový zážitok prakticky zo všetkého, čo do nich cez ostatok audio reťazca pustím.

Výberom reprosústav Quad ESL 57 som však sledoval aj trochu iný zámer, aj keď spočiatku len okrajovo. Pred časom som sa totiž začal zaujímať o reprodukciu mono analógových záznamov na LP. Spočiatku som túto záležitosť vnímal len ako zaujímavosť, ako spestrenie a okorenenie svojho bežného audio života, neskôr ma však táto oblasť začala zaujímať stále viac. Ten pravý impulz mi však dala opäť výstava v Mníchove, kde som si dal pustiť práve na ESL 57 aj ukážku v mono prostredníctvom špecializovanej MC prenosky Miyjajima Infinity. Výsledok bol pre mňa ohromujúci – dravá dynamika a rytmika s dokonalým zobrazením predo – zadného priestoru s absolútne realistickým zobrazením farby hudobných nástrojov ma naozaj dostala do kolien. A bola tým posledným impulzom pre vnútorné zvolanie: „Idem do toho!“ Mal som v archíve pár mono nahrávok klasickej aj jazzovej hudby, avšak ich prehrávanie so stereo prenoskou, aj keď v režime mono na gramofónovom predzosilňovači, bolo po zvukovej stránke mimoriadne rozporuplné. Potenciál tam bol, avšak neduhy vyvolané prehrávaním neoptimálnou prenoskou výrazne prevažovali.

Na skúšku som sa teda rozhodol zakúpiť z druhej ruky lacnú, ale špecializovanú mono MC prenosku Audio-Technica AT 33, ktorá už potenciál mono prehrávania odkryla naplno. Táto prenoska odhalila v starých, ale aj novších remastrovaných nahrávkach úžasnú silu pôvodného odkazu jazzových, klasických, ale aj rockových majstrov a utvrdila ma v mojom rozhodnutí vykročiť na túto objaviteľskú cestu. A nakoľko dva gramofóny, ktoré sú k dispozícii v našej hudobnej miestnosti to umožňujú, jeden z nich som trvalo vyhradil pre používanie práve s mono prenoskou – vo finále ale od japonského špecialistu Miyjajima a jej fenomenálneho a bez výhrad uznávaného modelu Zero (recenzia sa pripravuje). Svet mono je naozaj špecifický a určite nie je pre každého. Poslucháčom desiatky rokov navyknutým na širokú stereo bázu znie priestor stlačený medzi reprosústavy neprirodzene. Je to však z veľkej časti aj otázka filozofického pohľadu – čo je a čo nie je v tomto prípade prirodzené? U mňa všetky podobné diskusie vždy končia priamym porovnaním. Vychutnať si Davisovo Kind of Blue v pôvodnom mono prevedení a následne pretrpieť v úprave (doslova) pre stereo hovorí jasnou rečou. A to nehovorím o reprodukcii The Beatles a spol. Téme mono sa teda budem z času na čas na stránkach watt-audio venovať, myslím si totiž, že to našich čitateľov, minimálne ako zaujímavosť alebo rarita určite upúta.